Sveteln kore

Všetko sa začalo dvoma hľuzami Dioscorea batata, ktoré priviezol Wolfgang Wachsmuth z Číny. Hľuzy zasadil do skúšobnej záhrady Slobodnej vysokej školy pre duchovnú vedu (Goetheanum) v Dornachu vo Švajčiarsku, kde sa o ne tiež staral. Cez veľké očakávania a nádeje, ktoré všetci do rastliniek vkladali, sa pestovanie nedarilo. Ita Wegmann sa často chodila pýtať pána Adalberta von Keyserlingka: "Kedy nám už konečne ten koreň prinesiete? Potrebujeme ho. " Neskôr sa do popredia záujmu dostali iné úlohy, a tak sa na Dioscorea batata nakoniec zabudlo.


V polovici päťdesiatych rokov si gróf Adalbert von Keyserlingk spomenul na hľuzu koreňa, o ktorej jeho matka vtedy v rodinnom kruhu rozprávala. Žiadne nové informácie však nemala. Pamätala si len, že si vtedy rastliny vzal k sebe Ehrenfried Pfeiffer. Adalbert von Keyserlingk sa rozhodol vydať do Dornachu. Tamojší záhradník viedol pána Keyserlingka do záhrady, kde sa ešte v jednom zabudnutom rohu skutočne našlo niekoľko rastliniek. (Dioscorea batatas je viacročná rastlina a vďaka veľmi veľkej hĺbke, do ktorej koreň rastie, je tiež odolná proti mrazu.) Gróf Keyserlingk zvyšné
rastliny vykopal a vzal si ich do svojho vtedajšieho bydliska pri jazere Ammersee. Veľa sa s nimi experimentovalo. Hlavným problémom pri pestovaní tejto rastliny bolo, že koreňová "podzemná časť", na ktorú poukazoval Rudolf Steiner, mala potrebu rásť do hĺbky 1,5 metra a viac pod zemským povrchom a nebolo takmer možné ju potom vybrať zo zeme. Aby sa zabránilo tomu, že sa tento repovitý koreň, využiteľný ako výživná potravina, "zavŕta a stratí" hlboko v zemi, zapustili do zeme dubové dosky v nádeji, že dosky rastline zabránia rast do hĺbky. Korienky sa však predrali aj tými najtenšími prasklinkami, aby sa mohli predsa len dostať do veľkej hĺbky a vytvoriť tam hľuzy. Keď odišiel neskôr Adalbert von Keyserlingk na Korziku, kde mal začať so svojím výskumom miest, kde sa kedysi konala staré mystériá, vzal si hľuzy Dioscorea batatas so sebou. Práca musela v každom prípade pokračovať. Nechal okrem iného vyrobiť aj veľké kameninové kvetináče bez dier, v ktorých boli rastliny "zatvorené". Hľuzy, ktoré sa všetkou silou tlačili na dno kvetináča však zhnili alebo uschli a vytvorili akési ploché rybovité útvary. Napriek všetkému úsiliu neboli pokusy pána Keyserlingka úspešné. Rast koreňa vo veľkej hĺbke sa zdal byť neoddeliteľnou súčasťou života tejto rastliny a potrebný pre jeho zdravý vývoj.

V 70. rokoch sa príbeh o pokuse pestovať Dioscorea batata v Európe a o budúcej úlohe tejto rastliny slúžiť ako nový aktivátor stále viac "vysychajúceho" tela životných síl dostal k ušiam aj srdcu pána Petra Ratzi pestovateľa osív a učiteľa záhradníctva z Wernsteinu v Horných Frankách. Vybavený skúsenosťami zo záhradníctva v Goetheane a od pána grófa Keyserlingka sa pustil do práce. Cez všetky skúsenosti a veľké nadšenie sa však aj jeho pokusy o pestovanie koreňa nedarili. Kvôli veľkej hĺbke koreňov si záhradník mohol užiť iba krásne popínavé nadzemnej časti s kvetmi, ktoré v neskorom lete vykvitli a voňali jemne po vanilke a tiež pacibuľky rastúce na odnožiach listov, pomocou ktorých bolo možné rastlinu množiť. Aj s množením však boli ťažkosti. Rastlina navyše potrebovala dlhé vegetačné obdobie, ktoré jej tunajšie podnebie nemohlo ponúknuť. Zdalo sa, že vhodná doba pre Dioscorea batata v Európe skrátka ešte nenastala ...